Je to neuveriteľné, akú záťaž dokáže človek zniesť. Čo všetko dokáže človek urobiť aby pomohol sebe alebo niekomu blízkemu, keď skutočne ide o život. Na druhej strane každý kto prešiel takýmito skúškami vie čo sa všetko premietne v mysli človeka v tom momente. To nie je len o tom ako bojovať, to je aj o tom, že zrazu si človek uvedomí čo všetko ešte chcel spraviť a možno nestihne. To je aj o tom, že človek si spomenie čo všetko chcel ešte niekomu povedať a možno nestihne.
Najťažšie v takejto situácii je, keď človek cíti vinu za to že niekomu ublížil a možno si to už nestihnú vysvetliť. Raz som čítal, že človek by nikdy nemal odchádzať z domu v hneve na svojich blízkych, lebo nikdy nevie či ešte bude mať čas pomeriť sa s nimi. Nie je to krásna a hlboká myšlienka? Veď nakoniec často ide o banálnosti, ktoré nás rozhnevajú. Neraz len z vlastnej hrdosti nedokážeme povedať prepáč. Málokedy si však uvedomujeme že sa môže stať, že to prepáč nebude komu povedať.
Dnes si už ľudia vymysleli rôzne sviatky, ktoré by nás mali viesť k vzájomnému vyjadreniu citov. Svojim spôsobom sa to aj darí, ale väčšina z nich sa premenila na nechutnú obchodno-reklamnú kampaň, ktorá už pomaly tečie aj z vodovodu. Ľudia si vyjadria city ale čo s tým, keď toto vyprovokovalo len to, že je sviatok. Bude to asi veľmi málo na to, aby ten druhý vnímal vrúcnu úprimnosť.
Keby nám tie sviatky nevnucovali na každom kroku, tak ich budeme vnímať ľudskejšie. Prežijeme ich úprimnejšie a radostnejšie. Nakoniec tá druhá strana bude mať skôr pocit úprimnosti, spontánnosti vyjadrenia citov, ako keď to očakáva lebo je sviatok.
Nie, určite nie je ťažké byť človekom. Nie je problém vyjadriť svoje city hocikedy keď ich cítime. Za svoje city sa človek nemôže hanbiť a mal by ich prejaviť.
Je nemožné vyjadriť city keď sa to už nedá.