Slovensko je jedna krásna malá krajina a okrem mora tu máme asi všetko. Vždy som si myslel a myslím si aj naďalej, že aj ľudia sú tu pekní. Keď hovorím pekní, tak myslím pekní duchom aj telom, veď nakoniec naše ženy môžu krásou konkurovať ktorýmkoľvek iným vo svete. Všeobecná úroveň Slovákov je tiež na dostatočnej úrovni a nemusíme sa hanbiť vo svete povedať, že sme zo Slovenska.
Je preto nepochopiteľné prečo v nás drieme tá nevraživosť predovšetkým v smere východ – západ, prečo si neuvedomujeme, že Slovensko je jedna veľká rodina. Veď keď sa s niekým budem rozprávať pol hodinu tak určite zistíme, že sme skutočne rodina, aj keď vzdialená, ale rodina.
Pamätám si ešte Bratislavu bez veľkých sídlisk ako Petržalka, Dúbravka, Dolné Hony, Dlhé Diely, Devínska Nová Ves, Lamač. Iné tu už boli, ale aj tie boli postavené až po vojne. Čo chcem tým povedať? Jednoducho to, že väčšina ľudí, ktorí sa nasťahovali do týchto obrovských sídlisk, neboli rodení Bratislavčania. Prisťahovali sa sem ľudia z celého Slovenska a veľmi rýchlo s z nich stali „Prešporáci“. Bohužiaľ tak rýchlo ako sa aklimatizovali, tak rýchlo aj zabudli odkiaľ prišli. Zabudli kde vyrástli, kde sú ich korene a kde sú ich rodičia. Zrazu pre nich všetko čo nebolo z Bratislavy zostalo „sedlácke“ a tak podobne.
Myslím si, že nikto nemá právo posudzovať iného človeka podľa toho odkiaľ pochádza. Človeka musíme posudzovať podľa jeho skutočne ľudských hodnôt. Je preto ale potrebné, chcieť poznať hodnoty toho druhého. Posudzovať toho druhého objektívne a nezaujato, tak ako člena svojej rodiny.
Viem, že také, to úsmevné, doťahovanie sa medzi východom a západom tu bude stále. Veď nakoniec život bez irónie by bol strašne nudný. Irónia však nesmie prekročiť medze ľudskosti, irónia nesmie ľudsky ubližovať. Irónia by mala zabaviť nie ublížiť.
Opakujem teda ľudia buďme „Ľuďmi“, áno ľuďmi s veľkým „Ľ“.